Kapitola II.

 

Štát a revolúcia. Skúsenosti rokov 1848 - 1851

1.Predvečer revolúcie

Prvé diela zrelého marxizmu "Bieda filozofie" a "Komunistický manifest" vznikli práve v predvečer revolúcie roku 1848.Následkom tejto okolnosti máme tu, popri výkladoch všeobecných základov marxizmu, do istej miery odraz vtedajšej situácie a preto bude cieľuprimerané preskúmať azda to, čo autori týchto diel hovoria o štáte bezprostredne pred svojimi závermi zo skúsenosti rokov 1848 - 1851.

..."Robotnícka trieda - píše Marx v "Biede filozofie" - postaví v priebehu vývinu namiesto starej buržoáznej spoločnosti také združenie , ktoré vylučuje všetky triedy a ich protiklad: nebude už vlastne nijakej politickej moci, lebo práve politická moc je oficiálnym výrazom protikladu tried v buržoáznej spoločnosti" (str.182 nemeckého vydania z roku 1885).

Je poučné porovnať s týmto všeobecným výkladom myšlienky o zmiznutí štátu po odstránení tried ten výklad, ktorý je podaný v "Komunistickom manifeste", napísanom Marxom a Engelsom o niekoľko mesiacov neskoršie, a to v novembri 1847:

..."Črtajúc najvšeobecnejšie fázy vývinu proletariátu, sledovali sme viac-menej skrytú občiansku vojnu v terajšej spoločnosti až po chvíľu, keď prepuká v otvorenú revolúciu a proletariát násilným zvrhnutím buržoázie zakladá svoje panstvo"...

..."Videli sme už vyššie, že prvým krokom v robotníckej revolúcii je premena ". (doslovne : pozdvihnutie ) "proletariátu na panujúcu triedu, vydobytie demokracie . "

"Proletariát využije svoje politické panstvo na to, aby postupne vyrval buržoázii všetok kapitál , aby sústredil všetky výrobné nástroje v rukách štátu, t.j. proletariátu , zorganizovaného ako panujúca trieda a aby čo najrýchlejšie rozmnožil množstvo produktívnych síl"( str.31 a 37 VII. nemeckého vydania z roku 1906)

Tu vidíme formuláciu jednej z najpozoruhodnejších a najdôležitejších myšlienok marxizmu v otázke štátu, najmä myšlienky "diktatúry proletariátu " (ako začali hovoriť Marx a Engels po Parížskej komúne), a potom najzaujímavejšiu definíciu štátu, patriacu taktiež medzi "zabudnuté slová" marxizmu." Štát, t.j. proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda."

Túto definíciu nielen že nikdy nevysvetlila panujúca propagačná a agitačná literatúra oficiálnych sociálnodemokratických strán. Keby len to. Zabudli na ňu práve preto, že je naskrze nezlučiteľná s reformizmom a dáva po nose zvyčajným oportunistickým predsudkom a malomeštiackym ilúziám o "pokojnom rozvoji demokracie".

Proletariát potrebuje štát - to opakujú všetci oportunisti, sociálšovinisti a kautskovci, uisťujúc, že takéto je Marxove učenie, lež "zabúdajú" doložiť, že po prvé: podľa Marxa proletariát potrebuje iba odumierajúci štát, t.j. štát, usporiadaný tak, aby hneď začal odumierať a nemohol neodumierať. A po druhé: pracujúci potrebujú "štát", "t.j. proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda".

Štát je osobitnou organizáciou moci, je organizáciou násilia na potláčanie ktorejkoľvek triedy. Akúže triedu musí proletariát potláčať? Prirodzene, iba vykorisťovateľskú triedu, t.j. buržoáziu .Pracujúci potrebujú štát iba na to, aby potlačili odpor vykorisťovateľov, no riadiť toto potlačenie, uskutočniť ho môže len proletariát, ako jediná dôsledne revolučná trieda, jediná trieda, ktorá je schopná zjednotiť všetkých pracujúcich a vykorisťovaných v boji proti buržoázii a úplne ju zvrhnúť.

Vykorisťovateľské triedy potrebujú politické panstvo v záujme podpory vykorisťovania, t.j. v koristníckom záujme nepatrnej menšiny proti ohromnej väčšine ľudu. Vykorisťované triedy potrebujú politické panstvo v záujme úplného odstránenia akéhokoľvek vykorisťovania, t.j. v záujme ohromnej väčšiny ľudu proti nepatrnej menšine súčasných otrokárov, t.j. statkárov a kapitalistov.

Maloburžoázni demokrati, títo tiežsocialisti, nahradzovali triedny boj rojčením o dorozumení tried, predstavovali si aj socialistické pretvorenie spoločnosti rojčivo, nie ako zvrhnutie panstva vykorisťovateľskej triedy, ale ako pokojné podrobenie menšiny väčšine, ktorá pochopila svoje úlohy. Táto maloburžoázna utópia je nerozlučne spätá s uznávaním nadtriedneho štátu a viedla v praxi k zrade záujmov pracujúcich tried, ako to napríklad dokázali aj dejiny francúzskych revolúcií roku 1848 a 1871, ako to dokázala skúsenosť "socialistickej" účasti v buržoáznych ministerstvách v Anglicku, vo Francúzsku, v Taliansku a v iných krajinách koncom XIX. storočia a počiatkom XX. storočia.

Marx po celý svoj život bojoval proti tomuto maloburžoáznemu socializmu, ktorý teraz vzkriesili v Rusku strany eserov a menševikov. Marx rozvinul učenie o triednom boji dôsledne až v učenie o politickej moci , o štáte.

Zvrhnúť panstvo buržoázie môže len proletariát ako osobitná trieda, ktorej ekonomické existenčné podmienky ju pripravujú na takéto zvrhnutie a dávajú jej možnosť a silu uskutočniť ho. Zatiaľ čo buržoázia rozdrobuje, rozptyľuje roľníctvo a všetky maloburžoázne vrstvy, ona stmeľuje, zjednocuje, organizuje proletariát. Vďaka svojej ekonomickej úlohe vo veľkovýrobe, len proletariát môže byť vodcom všetkých pracujúcich a vykorisťovaných más, ktoré vykorisťuje, utláča a dusí buržoázia často nemenej, ale ešte viac ako proletárov, ktorí však nie sú schopní samostatne bojovať za svoje oslobodenie.

Učenie o triednom boji, aplikované Marxom na otázku štátu a socialistickej revolúcie, vedie nevyhnutne k uznaniu politického panstva proletariátu, jeho diktatúry, t.j. moci, o ktorú sa nedelí s nikým a ktorá sa bezprostredne opiera o ozbrojenú silu más. Zvrhnúť buržoáziu možno iba premenou proletariátu na panujúcu triedu ktorá je schopná potlačiť nevyhnutný, zúfalý odpor buržoázie a zorganizovať všetky pracujúce a vykorisťované masy pre nový hospodársky poriadok.

Proletariát nevyhnutne potrebuje štátnu moc, centralizovanú organizáciu sily, organizáciu násilia tak na potlačenie odporu vykorisťovateľov ako aj na vedenie ohromnej masy obyvateľstva, roľníctva, maloburžoázie, poloproletárov pri "zriaďovaní" socialistického hospodárstva.

Vychovávajúc robotnícku stranu, vychováva marxizmus avantgardu proletariátu, ktorá je schopná uchopiť moc a viesť všetok ľud k socializmu, usmerňovať a organizovať nové zriadenie, byť učiteľkou, vedúcou a vodkyňou všetkých pracujúcich a vykorisťovaných pri budovaní svojho spoločenského života bez buržoázie a proti buržoázii. Naproti tomu vychováva teraz panujúci oportunizmus v robotníckej strane predstaviteľov lepšie platených robotníkov, ktorí sa odtŕhajú od más a "zariaďujú" sa znesiteľne za kapitalizmu, predávajú za misu šošovice svoje prvorodenské právo, t.j. vzdávajú sa úlohy revolučných vodcov ľudu proti buržoázii.

"Štát, t.j. proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda" - táto Marxova teória je nerozlučne spätá s celým jeho učením o revolučnej úlohe proletariátu v dejinách. Dovŕšením tejto úlohy je proletárska diktatúra, politické panstvo proletariátu.

No ak proletariát potrebuje štát, ako osobitú organizáciu násilia proti buržoázii, tak z toho sa sám od seba vnucuje záver, či je mysliteľné utvoriť takúto organizáciu bez predchádzajúceho odstránenia a bez rozbúrania tej štátnej mašinérie, ktorú si utvorila buržoázia? Až k tomuto záveru privádza "Komunistický manifest" a o tomto závere hovorí Marx, keď zhrňuje výsledky skúseností revolúcie rokov 1848 - 1851.

2.Výsledky revolúcie

V otázke štátu, ktorá nás zaujíma, zhrnuje Marx výsledky revolúcie rokov 1848-1851 v tejto úvahe v diele "18.brumaire Ľudovíta Bonaparta":

..."Ale revolúcia je dôkladná. Ešte len prechádza cez očistec. Koná svoju prácu metodicky. Do 2.decembra 1851 (deň keď Ľudovít Bonaparte vykonal štátny prevrat) skončila polovicu svojej prípravnej práce, teraz dokončuje druhú polovicu. Spočiatku zdokonaľuje parlamentárnu moc, aby ju mohla zvrhnúť. Teraz, keď toto dosiahla, zdokonaľuje výkonnú moc, redukuje ju na jej najčistejší výraz, izoluje ju, stavia ju proti sebe ako jedinú výčitku, aby proti nej sústredila všetky svoje ničivé sily" (podčiarknuté nami). "A keď revolúcia dokončí túto druhú polovicu svojej prípravnej práce, vyskočí Európa zo svojho miesta a triumfálne povie: dobre ryješ, starý krt!"

…"Táto výkonná moc so svojou ohromnou byrokratickou a vojenskou organizáciou, so svojím zložitým a umelým štátnym strojom, s touto polmiliónovou armádou úradníkov a ďalšou polmiliónovou armádou vojakov, tento strašný cudzopasný organizmus, opriadajúci ako sieťou celé telo francúzskej spoločnosti a zapchávajúci všetky jej póry, vznikol v dobe absolutistickej monarchie za úpadku feudalizmu, za úpadku, ktorý pomáhal urýchľovať tento organizmus." Prvá francúzska revolúcia rozvinula centralizáciu, "ale súčasne rozšírila objem, atribúty a počet pomáhačov vládnej moci. Napoleon dovŕšil tento štátny stroj". Legitímna monarchia a júlová monarchia "nepridali nič nového okrem väčšej deľby práce"...

..."Napokon bola parlamentárna republika vo svojom boji proti revolúcii prinútená zosilniť prostriedky a centralizáciu vládnej moci zároveň s represívnymi opatreniami. Všetky prevraty zdokonaľovali tento stroj namiesto toho, aby ho rozbili" (podčiarknuté nami).Strany , ktoré sa vymieňali, zápasili o panstvo, považovali uchvátenie tejto ohromnej štátnej budovy za hlavnú korisť svojho víťazstva." (18.brumaire Ľudovíta Bonaparta". str.98,99, štvrté vydanie, Hamburg, 1907.)

V tejto skvelej úvahe robí marxizmus ohromný krok dopredu v porovnaní s "Komunistickým manifestom". Tam sa otázka štátu formuluje ešte veľmi abstraktne, v najvšeobecnejších pojmoch a výrazoch. Tu sa otázka štátu formuluje konkrétne a záver sa robí neobyčajne presne, určite a prakticky hmatateľne: všetky predošlé revolúcie zdokonaľovali štátny stroj, no treba ho rozbiť, rozbúrať.

Tento záver je hlavný a základný v učení marxizmu o štáte. A práve na toto základné nielen že úplne zabudli panujúce sociálnodemokratické strany, ale aj priamo prekrútil (ako ďalej uvidíme) najvýznamnejší teoretik II.internacionály, K.Kautský.

V "Komunistickom manifeste" sú zhrnuté všeobecné výsledky dejín, nútiace vidieť v štáte orgán triedneho panstva a vedúce k nevyhnutnému záveru, že proletariát nemôže zvrhnúť buržoáziu ak nedobyl spočiatku politickú moc, ak nezískal politické panstvo, ak nepremenil štát na "proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda", a že tento proletársky štát ihneď po svojom víťazstve začne odumierať, lebo v spoločnosti bez triednych protirečení je štát nepotrebný a nemožný. Tu sa nekladie otázka, aká má byť - zo stanoviska historického vývoja - táto výmena buržoázneho štátu štátom proletárskym.

Práve túto otázku stavia a rieši Marx roku 1852. Verný svojej filozofii dialektického materializmu, berie Marx za základ historické skúsenosti veľkých revolučných rokov 1848 - 1851. Marxovo učenie aj tu , ako aj vždy je bilanciou skúseností, osvetlenou hlbokým filozofickým svetovým náhľadom a bohatou znalosťou dejín.

Otázka štátu sa formuluje konkrétne : Ako historicky vznikol buržoázny štát a buržoázny stroj, nevyhnutný pre panstvo buržoázie ? Ako sa menil tento stroj, ako sa vyvíjal v priebehu buržoáznych revolúcií a pri samostatných vystúpeniach utláčaných tried ? Aké sú úlohy proletariátu k tomuto štátnemu stroju ?

Centralizovaná štátna moc, charakteristická pre buržoáznu spoločnosť, vznikla v dobe pádu absolutizmu. Najcharakteristickejšie pre tento štátny stroj sú dve ustanovizne: úradníctvo a stála armáda. Ako tisíce nitiek spájajú tieto ustanovizne práve s buržoáziou, o tom sa neraz hovorí v dielach Marxových a Engelsových. Skúsenosti každého robotníka objasňujú túto spojitosť neobyčajne názorne a dôrazne. Robotnícka trieda sa na vlastnej koži učí poznávať túto spojitosť, a preto aj tak ľahko chápe , a tak pevne si osvojuje učenie o nevyhnutnosti tejto spojitosti , učenie , ktoré maloburžoázni demokrati alebo hlúpo a ľahkomyseľne popierajú, alebo ešte ľahkomyseľnejšie uznávajú " všeobecne " a zabúdaj zodpovedajúce praktické uzávery.

Úradníctvo a stála armáda je "parazit" na tele buržoáznej spoločnosti, parazit, ktorý sa zrodil z vnútorných protirečení, roztŕhajúcich túto spoločnosť, ale práve parazit, "zapchávajúci" životné póry. Kautskovský oportunizmus, panujúci teraz v oficiálnej sociálnej demokracii, pokladá náhľad na štát ako na parazitný organizmus za špeciálne a výlučné príslušenstvo anarchizmu. Je pochopiteľné, že toto prekrúcanie marxizmu je neobyčajne výhodné pre tých malomeštiakov, čo neslýchaným spôsobom zhanobili socializmus ospravedlňovaním a prikrášľovaním imperialistickej vojny, používajúc pre ňu pojem "obrany vlasti", ale predsa je to len úplné prekrúcanie.

Vo všetkých buržoáznych revolúciách, ktorých videla Európa od pádu feudalizmu mnoho, sa vyvíja, zdokonaľuje a zosilňuje tento úradnícky a vojenský aparát. Hlavne týmto aparátom priťahuje a podrobuje si v značnej miere veľká buržoázia práve maloburžoáznym aparátom, ktorý poskytuje horným vrstvám roľníctva, drobných remeselníkov, obchodníkov a podobným pomerne pohodlné, pokojné a čestné miestečká, stavajúce ich držiteľov nad ľud. Všimnite si, čo sa stalo v Rusku za pol roka po 27.februári 1917 : úradnícke miesta, ktoré predtým dávali prednostne černosotencom, stali sa korisťou kadetov , menševikov a eserov. V podstate vôbec nemysleli na nijaké seriózne reformy, usilujúc sa ich odkladať do "Ústavodarného zhromaždenia " a ústavodarné zhromaždenie odkladať pomaličky do konca vojny ! No s delením koristi , s obsadzovaním miestečiek ministrov, štátnych tajomníkov, generálnych gubernátorov a pod. a pod. neotáľali a nijaké Ústavodarné zhromaždenie nečakali! Hra s kombináciami o zložení vlády bola v podstate iba výrazom tohto delenia a nového rozdeľovania "koristi", ktorá prebiehala hore i dolu, v celej krajine , v celej centrálnej i miestnej správe. Výsledok, objektívny výsledok za pol roka od 27.februára 1917 je nesporný : reformy podložili, rozdelenie úradníckych miestečiek uskutočnili a " chyby " pri rozdelení napravili v niektorých prípadoch novým rozdelením.

Čím častejšie však "znova rozdeľujú" úradnícky aparát medzi rozličnými buržoáznymi a maloburžoáznymi stranami (medzi kadetmi, esermi a menševikmi, ak vezmeme ruský príklad ), tým jasnejšie si uvedomujú utláčané triedy a proletariát na ich čele svoje nezmieriteľné nepriateľstvo k celej buržoáznej spoločnosti. Z toho vyplýva nevyhnutnosť pre všetky buržoázne strany, ba aj pre tie najdemokratickejšie a "revolučne demokratické zosilňovať represie proti revolučnému proletariátu, upevňovať aparát útlaku, t.j. ten istý štátny stroj. Takýto priebeh udalostí núti revolúciu, "sústrediť všetky ničivé sily" proti štátnej moci, núti ju vytýčiť si ako úlohu nie zlepšiť štátny stroj, lež rozbiť a odstrániť ho.

K takto formulovanej úlohe neviedli logické úvahy, ale skutočný vývoj udalostí, živé skúsenosti rokov 1848 - 1851. Ako prísne sa pridržiava Marx faktickej základne historických skúseností, vidieť z toho, že roku 1852 nekladie ešte konkrétne otázku, čím nahradiť štátny stroj, ktorý sa má zničiť. Skúsenosti nedávali vtedy ešte materiál pre takúto otázku, ktorú nastolili dejiny neskoršie, roku 1871. Roku 1852 sa mohlo s presnosťou prírodovedecko-historického skúmania iba konštatovať, že proletárska revolúcia sa priblížila k úlohe "koncentrovať všetky ničivé sily" proti štátnej moci, k úlohe "rozbúrať" štátny stroj. Tu môže vzniknúť otázka, či je správne zovšeobecňovať skúsenosti pozorovaní a uzáverov Marxových, preniesť ich do širšieho rámca ako dejiny Francúzska za tri roky 1848 - 1851? Aby sme rozobrali túto otázku, pripomíname najprv jednu Engelsovu poznámku a potom prejdime k faktom.

…Francúzsko -- písal Engels v predslove k tretiemu vydaniu "18.brumaira" -- Francúzsko je krajina, v ktorej dobojovali historický boj tried viacej ako v iných krajinách vždy až do rozhodného konca. Vo Francúzsku vznikali v najostrejších obrysoch tie premenlivé politické formy, v ktorých sa tento triedny boj pohyboval a v ktorých dostávali svoj výraz jeho výsledky. Francúzsko, toto centrum feudalizmu v stredoveku, od čias renesancie vzorná krajina jednoliatej stavovskej monarchie, rozbilo vo veľkej revolúcii feudalizmus a založilo rýdze panstvo buržoázie s takou klasickou zreteľnosťou ako nijaká iná európska krajina. Aj boj vzmáhajúceho sa proletariátu proti panujúcej buržoázii vystupuje tu v takej ostrej forme, ako iné krajiny nepoznajú" (str.4.vydania z roku 1907).

Posledná poznámka zostarela, lebo od roku 1871 nastala prestávka v revolučnom boji francúzskeho proletariátu, hoci táto prestávka, čo ako by bola dlhá, nevylučuje vôbec možnosť, že v nastávajúcej proletárskej revolúcii sa prejaví Francúzsko ako klasická krajina triedneho boja do rozhodujúceho konca.

No pozrime sa všeobecne na dejiny pokročilých krajín na konci XIX. a na začiatku XX. Storočia. Uvidíme, že sa pomalšie, mnohotvárnejšie a na dejisku oveľa širšom odohrával ten istý proces, na jednej strane proces utvárania "parlamentárnej moci", tak v krajinách republikánskych (Francúzsko, Amerika, Švajčiarsko) ako aj monarchiách (Anglicko, do istej miery Nemecko, Taliansko, škandinávske štáty atď.) -- na druhej strane proces boja o moc rozličných buržoáznych a maloburžoáznych strán, ktoré si delili a znova-rozdeľovali "korisť" úradníckych miestečiek, pričom sa nezmenilo buržoázne zriadenie, --a napokon proces zdokonaľovania a upevňovania "výkonnej moci", jej úradníckeho a vojenského aparátu.

Niet nijakých pochybností, že sú to všeobecné črty celého najnovšieho vývoja kapitalistických štátov vôbec. Za tri roky, 1848 - 1851, ukázalo Francúzsko v rýchlej, ostrej , koncentrovanej forme tie isté procesy vývojové, ktoré sú charakteristické pre celý kapitalistický svet.

Osobitne však imperializmus, epocha bankového kapitálu, epocha obrovských kapitalistických monopolov, epocha prerastania monopolistického kapitalizmu v štátnomonopolistický kapitalizmus, zaznamenáva neobyčajné zosilnenie "štátneho stroja", neslýchaný vzrast jeho úradníckeho a vojenského aparátu v spojitosti zo zosilneným represie proti proletariátu tak v monarchistických ako aj v najslobodnejších republikánskych krajinách.

Svetové dejiny prechádzajú teraz nesporne v neporovnateľne väčšom meradle ako roku 1852 ku "koncentrácii všetkých síl" proletárskej revolúcie , aby sa "rozbúral" štátny stroj.

Čím ho proletariát nahradí, o tom najviac poučný materiál poskytla Parížska komúna.

3.Marxova formulácia otázky roku 1852* Dodatok k druhému vydaniu

Roku 1907 uverejnil Mehring v časopise "Neue Zeit" (XXV, 2, 164) výňatky z Marxovho listu Weydemeyerovi z 5.marca 1852. Tento list obsahuje medziiným túto skvelú úvahu:

…"Čo sa mňa týka, nepatrí mi ani zásluha, že som objavil jestvovanie tried v súčasnej spoločnosti, ani zásluha, že som objavil ich vzájomný boj. Buržoázny historici dávno predo mnou vyložili historický vývin tohto boja tried a buržoázny národohospodári ekonomickú anatómiu tried. Čo som ja urobil nového, spočívalo v tom, že som dokázal: 1. Že jestvovanie tried je späté iba s určitými historickými bojmi, charakteristickými rozvoju výroby ( historische Entwicklungkämpfs der Produktion). 2. Že triedny boj vedie nevyhnutne k diktatúre proletariátu, 3. Že táto diktatúra sama je iba prechodom k odstráneniu akýchkoľvek tried a k spoločnosti bez tried"...

V týchto slovách podarilo sa Marxovi vyjadriť s presvedčivou vypuklosťou po prvé hlavný a základný rozdiel jeho učenia od učenia popredných a najprenikavejších mysliteľov buržoázie, a po druhé podstatu svojho učenia o štáte.

Hlavné v Marxovom učení je triedny boj. Tak sa hovorí a píše veľmi často. No to nie je správne. A z tejto nesprávnosti neustále vzniká oportunistické prekrúcanie marxizmu, jeho falšovanie, aby bol prijateľný pre buržoáziu. Lebo učenie o triednom boji neutvoril Marx, lež buržoázia pred Marxom a je pre buržoáziu, všeobecne vzaté, prijateľné. Kto uznáva iba triedny boj, ten nie je ešte marxista, ten nemusí ešte prekračovať rámec buržoázneho myslenia a buržoáznej politiky. Obmedzovať marxizmus na učenie o triednom boji -- znamená okypťovať marxizmus, komoliť ho, redukovať ho na to, čo je prijateľné pre buržoáziu. Marxista je iba ten, čo uznávanie triedneho boja rozširuje na uznávanie diktatúry proletariátu. V tom spočíva najväčší rozdiel medzi marxistom a tuctovým malo- (ale i veľko-) meštiakom. Toto je skúšobný kameň ozajstného chápania a uznávania marxizmu. A nie div, že keď dejiny Európy priviedli robotnícku triedu v praxi k tejto otázke, tak nielen všetci oportunisti a reformisti, lež aj všetci kautskovci (ľudia kolíšúci medzi reformizmom a marxizmom) ukázali sa úbohými filistermi a maloburžoáznymi demokratmi, ktorí popierajú diktatúru proletariátu. Kautského brožúra " Diktatúra proletariátu", ktorá vyšla v auguste 1918, t.j. omnoho neskôr ako prvé vydanie tejto knižky, je príkladom, ako malomeštiacky prekrúcať a podlo sa zriekať marxizmu v praxi a pritom ho pokrytecky uznávať slovami (viď moju brožúru: "Proletárska revolúcia a renegát Kautský", Petrohrad a Moskva 1918).

Súčasný oportunizmus v osobe jeho hlavného predstaviteľa, bývalého marxistu K. Kautského, prilieha celkom k uvedenej Marxovej charakteristike buržoázneho postoja, lebo tento oportunizmus obmedzuje rámec uznania triedneho boja rámcom buržoáznych pomerov. (A v týchto medziach, v tomto rámci neodmietne ani jeden vzdelaný liberál uznať "zásadne" triedny boj!) Oportunizmus nedovádza uznanie triedneho boja práve do najhlavnejšieho, do obdobia prechodu od kapitalizmu ku komunizmu, od obdobia zvrhnutia buržoázie a jej úplného odstránenia. V skutočnosti je toto obdobie nevyhnutne obdobím nevídane ostrých jeho foriem, a preto i štát tohto obdobia musí byť nevyhnutne štátom novým spôsobom demokratickým (pre proletárov a nemajetných vôbec) a novým spôsobom diktátorským (proti buržoázii).

A ďalej. Podstatu Marxovho učenia o štáte si osvojil iba ten, čo pochopil, že diktatúra jednej triedy je nevyhnutná nielen pre každú triednu spoločnosť vôbec, nielen pre proletariát, ktorý zvrhol buržoáziu, ale aj pre celé historické obdobie, oddeľujúce kapitalizmus od "beztriednej spoločnosti", od komunizmu. Formy buržoáznych štátov sú neobyčajne rozmanité, ale ich jadro je jedno: všetky tieto štáty sú tak či inak, no koniec- koncov bezpodmienečne diktatúrou buržoázie. Prechod od kapitalizmu ku komunizmu, pravda, musí vytvoriť veľkú hojnosť a rozmanitosť politických foriem, ale podstata bude nevyhnutne jedna: diktatúra proletariátu.