KAPITOLA V.

Hospodárske základy odumierania štátu

 

Najobšírnejšie vysvetlenie tejto otázky podal Marx vo svojej “Kritike Gothajského programu” /list Brackemu z 5. mája 1875, odtlačený až roku 1891 v “Neue Zeit” IX, l, a vydaný po rusky v osobitnom vydaní”. Polemická časť tohto skvelého diela, spočívajúca v kritike lassallovstva, zatienila vlastne jej časť pozitívnu, a to: analýzu spojitosti medzi rozvojom komunizmu a odumieraním štátu.

1. Marxova formulácia otázky

Pri povrchnom porovnávaní Marxovho listu Brackemu z 5. mája 1875 a vyššie rozoberaného Engelsovho listu Beblovi z 28. marca 1875 môže sa zdať, že Marx je oveľa viac “prívržencom štátu” než Engels a, že rozdiel medzi náhľadmi oboch spisovateľov o štáte je veľmi značný.

Engels navrhuje Beblovi, aby sa vôbec prestalo tárať o štáte, aby sa vyhodilo úplne slovo štát z programu, vymeniac ho slovom “pospolnosť”; Engels dokonca vyhlasuje, že Komúna nebola už štátom vo vlastnom zmysle. Zatiaľ Marx hovorí dokonca aj o “budúcej štátnosti komunistickej spoločnosti”, t.j. zdá sa, že uznáva nevyhnutnosť štátu aj za komunizmu.

No takýto náhľad by bol od základu nesprávny.

Bližšie skúmanie ukazuje, že Marxove a Engelsove náhľady na štát a jeho odumieranie sa úplne zhodujú a citovaný Marxov výraz sa týka práve tejto doumierajúcej štátnosti.

Je jasné, že nemôže byť ani reči o určení chvíle budúceho odumierania, tobôž, lebo to bude zrejme zdĺhavý proces. Zdanlivý rozdiel medzi Marxom a Engelsom sa vysvetľuje tým, že predmet, o ktorom písali, a úlohy, ktoré si vytýčili, boli odlišné. Engels si kládol za úlohu názorne, ostro, vo veľkých obrysoch ukázať Beblovi celú nezmyselnosť bežných predsudkov o štáte / s ktorými aj Lassalle súhlasil v nemalej miere/. Marx sa iba mimochodom dotýka tejto otázky, zaujímajúc sa o inú tému: o vývin komunistickej spoločnosti.

Celá Marxova teória je aplikáciou vývinovej teórie na moderný kapitalizmus v jej najdôslednejšej, najúplnejšej, najpremyslenejšej a obsahovo najbohatšej forme. Prirodzene, že pre Marxa vznikla otázka aplikovať túto teóriu aj na nastávajúci krach kapitalizmu a na budúci vývin budúceho komunizmu.

Na základe akých faktov možno klásť otázku o budúcom vývine budúceho komunizmu?

Na základe toho, že vzniká z kapitalizmu, historicky sa vyvíja z kapitalizmu a je výsledkom pôsobenia takej spoločenskej sily, ktorá sa zrodila z kapitalizmu. Marx sa ani trochu nepokúša vymýšľať utópie a do prázdna hádať, čo nemožno vedieť. Marx stavia otázku komunizmu, ako by prírodovedec formuloval otázku vývinu nového, povedzme biologického druhu, keď vieme, že tak a tak vznikol a takým a takým určitým smerom sa pozmeňuje.

Marx predovšetkým odstraňuje zmätok, ktorý vnáša Gothajský program do otázky o vzťahu štátu a spoločnosti.

... “Súčasná spoločnosť – píše – je kapitalistická spoločnosť, ktorá existuje vo všetkých civilizovaných krajinách, vo väčšej alebo menšej miere bez prísad stredoveku, viacej alebo menej pozmenená zvláštnosťami historického vývinu každej krajiny, viacej alebo menej vyvinutá. Naproti tomu “moderný štát” sa mení s každou štátnou hranicou. V prusko-nemeckej ríši je celkom iný ako vo Švajčiarsku, v Anglicku je celkom iný ako v Spojených štátoch. “Moderný štát” je teda fikciou.

Ale i pri pestrosti svojich foriem majú rozličné štáty rozličných civilizovaných krajín medzi sebou to spoločné, že stoja na pôde súčasnej buržoáznej spoločnosti, viacej alebo menej kapitalisticky vyvinutej. Majú preto isté spoločné podstatné príznaky. V tomto zmysle možno hovoriť o “modernej štátnosti” v protiklade k budúcnosti, keď odumrie terajší jej koreň, buržoázna spoločnosť.

Otázka bude potom takáto: akej premene bude podrobená štátnosť v komunistickej spoločnosti? Inými slovami: aké spoločenské funkcie, analogické terajším štátnym funkciám, zostanú vtedy? Na túto otázku možno odpovedať iba vedecky; a čo by sme koľkotisíc ráz spájali slovo “ľud” so slovom “štát”, nepriblížime sa k vyriešeniu tejto otázky ani o piaď”...

Keď Marx takto bol zosmiešnil všetky rečičky o “ľudovom štáte”, formuluje otázku a ako by varuje, že pre vedeckú odpoveď na túto otázku možno operovať jedine pevne zistenými vedeckými údajmi.

Prvé, čo zistila úplne presne celá teória vývinu, celá veda vôbec – a na čo zabúdali utopisti, na čo zabúdajú terajší oportunisti, ktorí sa boja socialistickej revolúcie – je okolnosť, že historicky nepochybne musí byť osobitné štádium alebo osobitná etapa prechodu od kapitalizmu ku komunizmu.

 

2. Prechod od kapitalizmu ku komunizmu

... “ Medzi kapitalistickou a komunistickou spoločnosťou – pokračuje Marx – je obdobie revolučnej premeny prvej na druhú. Tomuto obdobiu zodpovedá aj politické prechodné obdobie a štát tohto obdobia nemôže byť ničím iným ako revolučnou diktatúrou proletariátu”...

Tento Marxov záver sa zakladá na analýze úlohy, ktorú má proletariát v súčasnej kapitalistickej spoločnosti, na údaji o vývine tejto spoločnosti a na nezmieriteľnosti protikladných záujmov proletariátu a buržoázie.

Predtým sa stavala otázka takto: aby sa proletariát domohol svojho oslobodenia, musí zvrhnúť buržoáziu, musí vydobyť politickú moc a musí zaviesť svoju revolučnú diktatúru.

Teraz stavia Marx otázku trochu ináč: prechod od kapitalistickej spoločnosti, vyvíjajúcej sa ku komunizmu, do komunistickej spoločnosti je nemožný bez “politického prechodného obdobia”, a štátom tohto obdobia môže byť jedine revolučná diktatúra proletariátu.

Aký je však pomer tejto diktatúry k demokracii?

Videli sme, že “Komunistický manifest” jednoducho kladie popri sebe dva pojmy: premenenie proletariátu na panujúcu triedu” a “vydobytie demokracie”. Na základe všetkého, čo bolo vyššie vyložené, možno presnejšie určiť, ako sa mení demokracia za prechodu od kapitalizmu ku komunizmu.

V kapitalistickej spoločnosti, za podmienky jej najpriaznivejšieho vývinu, máme viacej alebo menej úplný demokratizmus v demokratickej republike. No tento demokratizmus je vždy stesnaný do úzkeho rámca kapitalistického vykorisťovania a vždy zostáva preto v podstate demokratizmom pre menšiu, len pre majetné triedy, len pre bohatých. Sloboda kapitalistickej spoločnosti vždy zostáva približne taká istá, aká bola sloboda v starovekých gréckych republikách: sloboda pre otrokárov. Moderní námezdní otroci dôsledkom podmienok kapitalistického vykorisťovania zostávajú nakoľko ugniavení núdzou a žobrotou, že “majú iné starosti ako demokraciu”, “majú iné starosti ako politiku”, takže pri obvyklom, pokojnom priebehu udalostí väčšina obyvateľstva je vylúčená z účasti na spoločensko-politickom živote.

Správnosť tohto tvrdenia najsprávnejšie azda potvrdzuje Nemecko práve preto, že v tomto štáte ústavná legalita sa udržala neobyčajne dlho a pevne takmer pol storočia /1871-1914/ a že sociálna demokracia vedela za ten čas oveľa väčšmi ako v iných krajinách “využiť legalitu” a organizovať tak veľkú časť robotníkov do politickej strany ako nikde na svete.

Akáže je táto doteraz známa najväčšia časť politicky uvedomelých a aktívnych námezdných otrokov v kapitalistickej spoločnosti? Jeden milión členov sociálnodemokratickej strany spomedzi 15 miliónov námezdných robotníkov! Tri milióny odborovo organizovaných – spomedzi 15 miliónov!

Demokracia pre nepatrnú menšinu, demokracia pre bohatých, takýto je demokratizmus kapitalistickej spoločnosti. Ak sa bližšie prizrieme na mechanizmus kapitalistickej demokracie, uvidíme, všade a kdekoľvek, aj v “nepatrných”, zdanlivo nepatrných podrobnostiach volebného práva /cenzus usadlosti/, vylúčenie žien atď., aj v technike zastupiteľských inštitúcií, aj vo faktických prekážkach zhromažďovacieho práva /verejné budovy nie sú pre “žobrákov”!/, aj v čisto kapitalistickej organizácií dennej tlače a tak ďalej a tak ďalej – uvidíme obmedzenia a obmedzenia demokratizmu. Tieto obmedzenia, výnimky, vylúčenia, prekážky pre chudobu zdajú sa nepatrnými, najmä tomu, kto sám biedu nikdy nepoznal a neprišiel do bližšieho styku s utláčanými triedami v ich masovom živote /a takýchto je deväť desatín, ak nie deväťdesiatdeväť stotín buržoáznych publicistov a politikov/ - no všetky tieto obmedzenia spolu vylučujú, vytískajú chudobu z politiky, z aktívnej účasti v demokracii.

Marx vystihol skvele túto p o d s t a t u kapitalistickej demokracie, keď povedal vo svojom rozbore skúseností Komúny: raz za niekoľko rokov dovoľujú utláčaným rozhodovať, ktorý práve zo zástupcov utláčajúcej triedy bude ich v parlamente zastupovať a potláčať!

No od tejto kapitalistickej demokracie – nevyhnutne úzkej, potajomky odstrkávajúcej chudobu, a preto naskrze pokryteckej a lživej – vývin vpred nejde jednoducho, priamo a hladko, “k stále väčšej a väčšej demokracii”, ako to líčia liberálni profesori a maloburžoázni oportunisti. Nie. Vývin vpred, t.j. ku komunizmu, ide cez diktatúru proletariátu a inakšie ísť nemôže, lebo zlomiť odpor vykorisťovateľov - kapitalistov nemôže nikto iný a nijakým iným spôsobom.

Diktatúra proletariátu, t.j. organizácia predvoja utláčaných ako panujúcej triedy na potlačenie utláčateľov, nemôže však priniesť jednoducho – iba rozšírenie demokracie. Zároveň s ohromným rozšírením demokratizmu, ktorý sa po prvý raz stane demokratizmom pre chudobných, demokratizmom pre ľud, a nie demokratizmom pre boháčov, odníma diktatúra proletariátu mnohé slobody utláčateľov, vykorisťovateľov a kapitalistov. Musíme potlačiť, aby sa ľudstvo oslobodilo od námezdného otroctva, ich odpor treba potlačiť silou – a je jasné, že tam kde je útlak, je násilie, niet slobody, niet demokracie.

Engels toto skvele vyjadril v liste Beblovi, keď povedal, ako si spomenie čitateľ, že “proletariát nepotrebuje štát v záujme slobody, lež v záujme potlačenia svojich odporcov, a keď sa bude môcť hovoriť o slobode, nebude štátu”.

Demokracia pre obrovskú väčšinu ľudu a násilné potlačenie, t.j. vylúčenie z demokracie vykorisťovateľov, utláčateľov ľudu – takto sa mení demokracia za prechodu od kapitalizmu ku komunizmu.

Len v komunistickej spoločnosti, keď je odpor kapitalistov už definitívne potlačený, keď kapitalisti zmizli, keď niet tried /t.j. niet rozdielu medzi členmi spoločnosti v ich pomere ku spoločenským výrobným prostriedkom/, len vtedy “mizne štát a možno hovoriť o slobode”. Len vtedy je možná a uskutoční sa demokracia naozaj úplná a naozaj bez akýchkoľvek výnimiek. A len vtedy demokracia začne odumierať následkom tej prostej okolnosti, že ľudia, zbavení kapitalistického otroctva, nesčíselných hrôz, surovostí, nehorázností, ohavností kapitalistického vykorisťovania, postupne si n a v y k n ú zachovávať elementárne, cez stáročia známe, po tisícročia opakované pravidlá vo všetkých tradíciách spolunažívania, zachovávať ich bez násilia, bez donútenia, bez podriadenia, b e z  o s o b i t n é h o  donucovacieho a p a r á t u, ktorý sa nazýva štát.

Výraz “štát odumiera” je volený veľmi výstižne, lebo poukazuje aj na postupnosť procesu aj na jeho živelnosť. Iba zvyk môže mať a nepochybne bude mať takýchto účinok, lebo milión ráz pozorujeme okolo seba, ako ľahko si zvykajú ľudia zachovávať pre nich nevyhnutné pravidlá spolunažívania, ak niet vykorisťovania, ak niet ničoho, čo poburuje, čo vyvoláva protest a vzburu a čo utvára nevyhnutnosť útlaku.

V kapitalistickej spoločnosti máme teda demokraciu okyptenú, žalostnú, falošnú, demokraciu iba pre bohatých, pre menšinu. Diktatúra proletariátu, obdobie prechodu ku komunizmu , po prvý raz prinesie demokraciu ľudu, väčšine, zároveň s nevyhnutným potlačením menšiny, vykorisťovateľov. Len komunizmus je schopný priniesť demokraciu vskutku úplnú a čím úplnejšia bude, tým skôr sa stane nepotrebnou, odumrie sama od seba.

Inými slovami: za kapitalizmu máme štát vo vlastnom zmysle slova, osobitný stroj na potláčanie triedy triedou a pritom väčšiny menšinou. Je pochopiteľné, že pre úspech takej veci, ako je systematické potláčanie väčšiny vykorisťovaných menšinou vykorisťovateľov, je potrebná krajná krutosť, beštiálnosť potlačenia, potrebné sú moria krvi, cez ktoré ľudstvo aj ide po svojej ceste za otroctva, nevoľníctva a za námezdného otroctva.

Ďalej, za prechodu od kapitalizmu ku komunizmu potláčanie je ešte nevyhnutné, no tu už potláča menšinu vykorisťovateľov väčšina vykorisťovaných. Osobitný aparát, osobitný stroj na potláčanie, “štát” je ešte nevyhnutný, no je to už prechodný štát, nie je to štát vo vlastnom zmysle, lebo potlačiť menšinu vykorisťovateľov väčšinou včerajších námezdných otrokov je vec pomerne taká ľahká, jednoduchá a prirodzená, že bude stáť oveľa menej krvi než potláčať povstanie otrokov, nevoľníkov, námezdných robotníkov a príde ľudstvu oveľa lacnejšie. A tento útlak je zlučiteľný s rozšírením demokracie na takú prevažnú väčšinu obyvateľstva, že potreba osobitného stroja na potláčanie začína miznúť. Vykorisťovatelia, prirodzene, nie sú schopní potlačiť ľud bez veľmi zložitého stroja na splnenie takejto úlohy, no ľud môže potlačiť vykorisťovateľov aj s veľmi jednoduchým “strojom”, takmer bez “stroja”, bez osobitného aparátu, jednoducho organizáciou ozbrojených más /ako sú soviety robotníckych a vojenských zástupcov – poznamenávame, trochu zabiehajúc dopredu/.

Napokon iba komunizmus utvára pomery, v ktorých bude štát úplne zbytočný, lebo nebude nikoho, koho by bolo treba potláčať – “nikoho”, v takom zmysle, že nebude triedy a nebude systematického boja s určitou časťou obyvateľstva. Nie sme utopisti a vôbec nepopierame možnosť a nevyhnutnosť, že jednotlivci sa dopustia výstrelkov, a tiež že nebude treba potláčať takéto výstrelky. No po prvé: na to nie je potrebný osobitný stroj, osobitný potláčací aparát, to bude robiť sám ozbrojený ľud priam tak prosto a ľahko, ako ešte aj v súčasnej spoločnosti ktorýkoľvek zástup civilizovaných ľudí odtrhne od seba bitkárov alebo nepripúšťa urážať ženu. A po druhé: vieme, že základná sociálna príčina výstrelkov, spočívajúcich v porušení pravidiel spolunažívania, je vykorisťovanie más, ich núdza a bieda. S odstránením tejto hlavnej príčiny začnú výstrelky nevyhnutne “odumierať”. Nevieme, ako rýchle a v akej postupnosti, no vieme, že budú odumierať. S ich odumieraním odumrie aj štát.

Marx, nepúšťajúc sa do utópií, určil podrobnejšie to, čo možno teraz určiť o tejto budúcnosti, a to: rozdiel medzi nižšou a vyššou fázou /stupňom, etapou/ komunistickej spoločnosti.

3. Prvá fáza komunistickej spoločnosti

V “Kritike Gothajského programu” Marx podrobne vyvracia lassallovskú myšlienku, že robotník dostane za socializmu “neskrátený” či “úplný výťažok práce”. Marx ukazuje, že z celej spoločenskej práce celej spoločnosti treba nevyhnutne odpočítať aj rezervný fond, aj fond na rozšírenie výroby, aj fond nahradenia “opotrebovaných” strojov a p. a potom zo spotrebných predmetov fond na udržiavanie správy, na školy, nemocnice, starobince a p.

Namiesto hmlistej, nejasnej, všeobecnej lassallovej frázy /”úplný výťažok práce – robotníkovi”/ Marx berie triezvo do úvahy, ako bude musieť socialistická spoločnosť konkrétne hospodáriť. Marx prikračuje ku konkrétnej analýze životných podmienok takej spoločnosti, v ktorej nebude kapitalizmus, a vraví:

“Nemáme tu do činenia” /pri rozbore programu robotníckej strany/ “s takou komunistickou spoločnosťou, ktorá sa vyvinula na svojom vlastnom základe, lež s takou, ktorá práve vychádza z kapitalistickej spoločnosti a ktorá preto v každom ohľade, hospodárskom, mravnom a myšlienkovom, má ešte na sebe pečať starej spoločnosti, z lona ktorej vzišla.”

A túto komunistickú spoločnosť, ktorá práve vzišla na božie svetlo z lona kapitalizmu, ktorá má v každom ohľade na sebe pečať starej spoločnosti, Marx nazýva “prvou”, čiže nižšou fázou komunistickej spoločnosti.

Výrobné prostriedky sú už vyňaté zo súkromného vlastníctva jednotlivcov. Výrobné prostriedky patria celej spoločnosti. Každý člen spoločnosti, vykonávajúc istý podiel spoločensky nevyhnutnej práce, dostáva od spoločnosti potvrdenie, že odpracoval príslušné množstvo práce. Podľa toho potvrdenia dostáva z verejných skladov spotrebných predmetov zodpovedajúce množstvo výrobkov. Po odpočítaní množstva práce, ktoré ide na spoločenský fond, dostáva teda každý robotník od spoločnosti práve toľko, koľko jej dal.

Panuje zdanlivá “rovnosť”.

No Lassalle sa mýli, keď vraví, majúc na zreteli takéto spoločenské poriadky /zvyčajne nazývané socializmom, ale u Marxa majúce názov prvej fázy komunizmu/, že je to “spravodlivé rozdelenie”. že je to “rovnaké právo každého na rovnaký výťažok práce” a Marx osvetľuje jeho omyl.

“Rovnaké právo – vraví Marx – tu vskutku máme, no je ešte “buržoázne právo”, ktoré ako aj každé právo, p r e d p o k l a d á n e r o v n o s ť.

Každé právo je aplikáciou r o v n a k é h o meradla r o z l i č n ý c h ľudí, ktorí sú v skutočnosti nerovnakí, nie sú si rovní; a preto “rovnaké právo” je porušením rovnosti a nespravodlivosťou”. V skutočnosti každý, keď si odpracoval rovnaký podiel spoločenskej práce ako iný, dostáva rovnaký podiel spoločenského výrobku /po odpočítaní zrážok/.

Avšak, jednotliví ľudia nie sú rovnakí; niekto je silnejší, iný slabší, niekto je ženatý, iný nie, niekto má viacej detí, iný menej atď.

... “Pri rovnakej práci” – uzatvára Marx – “teda pri rovnakej účasti na spoločenskom spotrebnom fonde niekto dostane v skutočnosti viacej ako iný, je bohatší ako iný atď. Aby sa tomu všetkému vyhlo, nesmelo by byť právo rovné, lež naopak, muselo by byť nerovné”...

Prvá fáza komunizmu nemôže teda poskytnúť ešte spravodlivosť a rovnosť; rozdiely v bohatstve aj rozdiely nespravodlivé zostanú, no nemožné bude vykorisťovanie človeka človekom, lebo nebude možno zabrať výrobné prostriedky, továrne stroje, pôdu ap. do súkromného vlastníctva. Vyvracajúc maloburžoázne nejasnú frázu Lassallovu o “rovnosti” a “spravodlivosti” vôbec Marx ukazuje priebeh vývinu komunistickej spoločnosti, ktorá musí spočiatku odstrániť iba tú “nespravodlivosť”, že výrobné prostriedky majú jednotlivci, a ktorá nie je schopná odrazu odstrániť aj ďalšiu nespravodlivosť, spočívajúcu v distribúcii spotrebných predmetov “podľa práce” /a nie podľa potrieb/.

Vulgárni ekonomisti, teda aj buržoázni profesori, teda aj “náš” Tugan, neprestajne vytýkajú socialistom, že vraj zabúdajú na nerovnosť ľudí a “rojčia” odstrániť túto nerovnosť. Takáto výčitka, ako vidíme, dokazuje iba krajnú ignoráciu pp. buržoáznych ideológov.

Marx nielen najpresnejšie berie do úvahy nevyhnutnú nerovnosť ľudí, berie do úvahy aj to, že samotný prechod výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníctva celej spoločnosti /”socializmus” vo zvyčajnom použití tohto slova/, ešte neodstraňuje nedostatky distribúcie a nerovnosti “buržoázneho práva”, ktoré naďalej panuje, pokiaľ výrobky sa rozdeľujú “podľa práce”.

... “No tieto nedostatky – pokračuje Marx – sú nevyhnutné v prvej fáze komunistickej spoločnosti, v tej jej podobe, ako sa zrodí do dlhých pôrodných bolestiach z kapitalistickej spoločnosti. Právo nemôže byť nikdy na vyššom stupni ako hospodárske zriadenie a kultúrny rozvoj spoločnosti, ním podmienený”...

Teda, v prvej fáze komunistickej spoločnosti /ktorú obyčajne menujú socializmom/ “buržoázne právo” sa nezruší úplne, ale iba čiastočne, iba v súlade s už dosiahnutým hospodárskym prevratom, t.j. iba čo sa týka výrobných prostriedkov. “Buržoázne právo” ich uznáva za súkromné vlastníctvo jednotlivcov. Socializmus ich robí spoločným vlastníctvom. Natoľko – a iba natoľko – “buržoázne právo” odpadá.

No jednak zostáva v inej svojej časti, zostáva ako regulátor /určovateľ/ distribúcie výrobkov a rozdelenia práce medzi členmi spoločnosti. “Kto nepracuje, nech neje”! – tento socialistický princíp sa už uskutočnil; “Za rovnaké množstvo práce rovnaké množstvo výrobkov!” – aj tento socialistický princíp sa už uskutočnil. Ale toto ešte nie je komunizmus a toto ešte neodstraňuje “buržoázne právo”, ktoré nerovnakým ľuďom za nerovnaké /fakticky nerovnaké/ množstvo práce dáva rovnaké množstvo výrobkov

Toto je “nedostatok”, vraví Marx, ale je nedostatok nevyhnutný v prvej fáze komunizmu, lebo, ak nechceme upadať do utopizmu, nesmieme sa nazdávať, že ľudia, len čo zvrhli kapitalizmus, naraz sa naučia pracovať pre spoločnosť bez akýchkoľvek právnych noriem, ba odstránenie kapitalizmu ani nedáva naraz hospodárske predpoklad takejto premeny.

No okrem “buržoázneho práva” niet iných noriem. A natoľko zostáva štát ešte potrebným, aby ochranou spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov ochraňoval rovnosť práce a rovnosť rozdelenia výrobkov.

Štát odumiera, lebo už niet kapitalistov, už niet tried, a preto nemožno potláčať vôbec nijakú triedu.

Avšak štát ešte neodumrel celkom, lebo zostáva ochrana “buržoázneho práva”, ktoré sankcionuje faktickú nerovnosť. Pre úplné odumretie štátu je potrebný úplný komunizmus.

4. Vyššia fáza komunistickej spoločnosti

Marx pokračuje:

... “Vo vyššej fáze komunistickej spoločnosti, keď už zmizne podriadenie deľbe práce, ktoré zotročuje človeka; keď s tým zároveň zmizne aj protiklad duševnej a telesnej práce; keď práca prestane byť iba prostriedkom udržania života a stane sa prvoradou životnou potrebou; keď vzrastú spolu so všestranným rozvojom indivíduí aj produktívne sily a rozlejú sa plným prúdom všetky zdroje spoločenského bohatstva, iba vtedy bude možno úplne prekonať úzky obzor buržoázneho práva a spoločnosť bude môcť napísať na svoju zástavu:

“Každý podľa schopností, každému podľa potreby.”

Iba teraz môžeme oceniť úplnú správnosť Engelsových poznámok, keď sa nemilosrdne posmieval nehoráznosti spojenia slov: “sloboda” a “štát”. Kým je štát, niet slobody. Keď bude sloboda, nebude štát.

Hospodárskym základom úplného odumretia štátu je taký vysoký rozvoj komunizmu, v ktorom mizne protiklad duševnej a telesnej práce, mizne teda jeden z najdôležitejších zdrojov terajšej spoločenskej nerovnosti, a to zdroj, ktorý vonkoncom nemožno odrazu odstrániť jednoduchým prechodom výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníctva, jednoduchým vyvlastnením kapitalistov.

Toto vyvlastnenie umožní obrovský rozvoj produktívnych síl. A vidiac, ako už teraz neuveriteľne združuje kapitalizmus tento rozvoj, čo všetko by bolo možno zveľadiť na základe modernej už dosiahnutej techniky, sme oprávnení s plným presvedčením povedať, že vyvlastnenie kapitalistov nevyhnutne prinesie obrovský rozvoj produktívnych síl ľudskej spoločnosti. No ako rýchle bude prebiehať tento rozvoj ďalej, ako rýchle dospeje k odstráneniu deľby práce, k odstráneniu protikladu medzi duševnou a telesnou prácou a k tomu, aby sa práca premenila na “prvoradú životnú potrebu”, to nevieme a ani vedieť nemôžeme.

Preto máme právo hovoriť iba o nevyhnutnom odumieraní štátu, zdôrazňujúc zdĺhavosť tohto procesu, jeho závislosť od rýchlosti vývinu vyššej fázy komunizmu; otázku termínov alebo konkrétnych foriem odumierania ponechávame celkovo otvorenou, lebo niet materiálu, aby sa riešili takéto otázky.

Štát bude môcť úplne odumrieť vtedy, keď spoločnosť uskutoční zásadu: každý podľa schopností, každému podľa potrieb”, t.j. keď ľudia si natoľko navyknú zachovávať základné pravidlá spolunažívania a keď ich práca bude taká produktívna, že budú dobrovoľne pracovať podľa svojich schopností. “Úzky obzor buržoázneho práva”, ktorý každého núti vyratúvať so shylokovskou bezcitnosťou, aby nepracoval o pol hodiny dlhšie ako iný, nedostal menšiu mzdu ak iný – tento úzky obzor sa vtedy prekročí. Distribúcia výrobkov nebude vtedy vyžadovať, aby spoločnosť normovala množstvo výrobkov, ktoré má každý dostať; každý si bude slobodne brať “podľa potreby”.

Z buržoázneho stanoviska je ľahko vyhlásiť takéto spoločenské zriadenie za “číru utópiu” a uškŕňať sa nad tým, že socialisti každému sľubujú, že bude mať právo dostávať od spoločnosti ľubovoľné množstvo lahôdok, áut, klavírov ap. bez akejkoľvek kontroly práce jednotlivého občana. Takýmito úškľabkami odbavuje vec doteraz aj väčšina buržoáznych “vedátorov”, ktorí tým odhaľujú nielen svoje ignorantstvo, , ale aj to, že zištne obhajujú kapitalizmus.

Je to ignoranstvo, lebo ani jednému socialistovi neprišlo na um “sľubovať”, že nastane vyššia vývinová fáza komunizmu; no predvídanie veľkých socialistov, že táto fáza nastane, predpokladá nie terajšiu produktivitu práce, ani nie terajšieho filistra, ktorý je schopný “pre nič – za nič” – celkom ako seminaristi Pomjalovského/ - kaziť sklady spoločenského bohatstva a požadovať nemožné.

Dotiaľ, kým nastane “vyššia” fáza komunizmu, socialisti požadujú, aby spoločnosť a štát čo najprísnejšie kontrolovali rozsah práce a rozsah spotreby; avšak táto kontrola sa má začať vyvlastnením kapitalistov, kontrolu robotníkov nad kapitalistami a túto kontrolu musí vykonávať nie štát byrokratov, lež štát ozbrojených robotníkov.

Zištná obhajoba kapitalizmu buržoáznymi ideológmi / a ich pätolízačmi, ako pp. Cereteliov, Černovov a spol./ spočíva práve v tom, že spormi a rečami o ďalekej budúcnosti úmyselne zamieňajú naliehavú a pálčivú otázku dnešnej politiky, vyvlastnenia kapitalistov, premenenie všetkých občanov na robotníkov a zamestnancov jediného veľkého “syndikátu”, a to: celého štátu, a úplné podriadenie všetkej práce celého tohto syndikátu opravdivo demokratickému, štátu sovietov robotníckych a vojenských zástupcov.

Keď určený profesor, po ňom filister a po ňom páni Cereteliovia a Černovovia vravia o nezmyselných utópiách, o demagogických sľuboch boľševikov, o nemožnosti “zaviesť” socializmus, majú vlastne na zreteli práve vyššie štádium či fázu komunizmu, ktorú “zavádzať” nielen nikto nesľuboval, ale ani si nezmyslel, lebo “zaviesť” je vôbec nemožno.

A tu sme došli o otázke vedeckého rozdielu medzi socializmom a komunizmom, ktorej sa dotkol Engels vo svojej vyššie uvedenej úvahe a nesprávnosti názvu “sociálni demokrati”. Politický rozdiel medzi prvou či nižšou a vyššou fázou komunizmu časom bude pravdepodobne obrovský, no teraz, za kapitalizmu, uznávať ho bolo by smiešne a vyzdvihovať by ho mohli vari iba jednotliví anarchisti /ak ešte zostali medzi anarchistami ľudia, ktorí sa ničomu nenaučili z toho, že sa Kropotkinovia, Gravenovia, Cornelissenovia a iné “hviezdy” anarchizmu po “plechanovovsky” premenili na sociálšovinistov či na zákopových anarchistov, ako sa vyjadril Ge, jeden z málo anarchistov, čo si zachovali svoju česť a svedomie/.

No vedecký rozdiel medzi socializmom a komunizmom je jasný. Čo zvyčajne nazývajú socializmom. Marx nazval “prvou” alebo nižšou fázou komunistickej spoločnosti. Nakoľko sa výrobné prostriedky stávajú spoločným vlastníctvom, natoľko aj tu slovo “komunizmus” možno používať, ak sa nezabúda, že tonie je úplný komunizmus. Veľký význam Marxových objasnení spočíva v tom, že aj tu dôsledne uplatňuje materialistickú dialektiku, učenie o vývine, ponímajúc komunizmus ako čosi, čo sa vyvíja z kapitalizmu. Namiesto scholasticky vykonštruovaných, “vymyslených” definícií a neplodných slovných škriepok /čo je socializmus a čo komunizmus/ Marx analyzuje, čo by bolo možno nazvať stupňami hospodárskej zrelosti komunizmu.

Vo svojej prvej fáze, na svojom prvom stupni komunizmus nemôže ešte byť hospodársky úplne zrelý, úplne bez stôp či tradícií kapitalizmu. Stadiaľ vyplýva zaujímavý zjav, že prvá fáza komunizmu neprekročí “úzky obzor” buržoázneho práva”. Buržoázne právo, čo sa týka distribúcie spotrebných výrobkov, predpokladá, pravdaže, nevyhnutne aj buržoázny štát, lebo právo je ničím bez aparátu, schopného donucovať, aby sa dodržiavali právne normy.

Vysvitá, že komunizmu zostáva po istý čas nielen buržoázne právo, ale dokonca aj buržoázny štát – bez buržoázie!

Toto môže prichodiť ako paradox či jednoducho ako dialektická rozumová hra, z ktorej často obviňujú marxizmus ľudia, čo si nedali ani chvíľku práce, aby si preštudovali jeho neobyčajne hlboký obsah.

No v skutočnosti život nám na každom kroku ukazuje zvyšky starého v novom, aj v prírode, aj v spoločnosti. A Marx nevložil samovoľne kúštik “buržoázneho práva” do komunizmu, ale vzal to, čo je hospodársky a politický nevyhnutné v spoločnosti ktorá vychádza z lona kapitalizmu.

Demokracia má obrovský význam v boji robotníckej triedy proti kapitalistom za svoje oslobodenie. No demokracia naskrze nie je hranicou, ktorú neslobodno prekročiť, lež iba jedna z etáp na ceste od feudalizmu ku kapitalizmu a od kapitalizmu ku komunizmu.

Demokracia znamená rovnosť. Je pochopiteľné, aký veľký význam má boj proletariátu za rovnosť a heslo rovnosti – ak ho správne chápeme v zmysle odstránenia tried. No demokracia znamená iba formálnu rovnosť. Len čo sa uskutočnila rovnosť všetkých členov spoločnosti vzhľadom na držbu výrobných prostriedkov, t.j. rovnosť práce a rovnosť mzdy, neodvratne sa vynorí pred ľudstvom otázka, aby sa išlo ďalej, od formálnej rovnosti k rovnosti faktickej, t.j. k uskutočneniu zásady: “každý podľa schopností, každému podľa potrieb”.

Akými etapami, akými praktickými opatreniami pôjde ľudstvo k tomuto vyššiemu cieľu, nevieme a ani vedieť nemôžeme. No dôležité je ujasniť si, ako nehorázne lživá je zvyčajná buržoázna predstava, že socializmus je čosi mŕtve, stuhnuté, raz navždy dané, kým v skutočnosti iba socializmom sa začne rýchly, opravdivý, vskutku masový pokrok, vo všetkých oblastiach spoločenského a individuálneho života, spočiatku odohrávajúci sa za účasti väčšiny obyvateľstva a potom za účasti všetkého obyvateľstva.

Demokracia je štátna forma, jedna z jeho odrôd. Demokracia je teda ako každý štát, organizované, systematické použitie násilia na ľuďoch. Toto je jedna stránka veci. Lež na druhej strane znamená demokracia formálne uznanie rovnosti občanov a rovnaké právo všetkých určovať zriadenie a správu štátu. A toto zasa súvisí s tým, že demokracia, na istom vývinovom stupni, predovšetkým, stmeľuje proletariát, revolučnú triedu proti kapitalizmu – a umožňuje mu rozdrviť, rozmliaždiť, zotrieť z povrchu zeme buržoázny, čo aj republikánsko-buržoázny štátny stroj, stálu armádu, políciu, byrokraciu, aby ich nahradila demokratickejším, no ešte vždy štátnym strojom v podobe ozbrojených robotníckych más, ktoré pristupujú ku všeobecnej účasti ľudu v milícií.

Tu “kvantita prechádza na kvalitu”: takýto stupeň demokratizmu súvisí s prekročením rámca buržoáznej spoločnosti a so začiatkom jej socialistickej prestavby. Ak sa vskutku všetci zúčastňujú na správe štátu, kapitalizmus sa už nemôže udržať. A vývin kapitalizmu zasa nám utvára predpoklady pre to, aby sa vskutku “všetci” mohli zúčastniť na správe štátu. K takýmto predpokladom patrí všeobecná gramotnosť, uskutočnená už v mnohých pokročilých kapitalistických krajinách, ďalej “vyškolenie a zdisciplinovanie” miliónov robotníkov veľkým, zložitý, zospoločenšteným aparátom pošty, železníc, veľkých tovární, veľkoobchodu, bankovníctva atď. atď.

Pri takýchto hospodárskych predpokladoch je celkom možné bezodkladne, zo dňa na deň, pristúpiť k tomu, aby sa kapitalisti a byrokrati po ich zvrhnutí nahradili ozbrojenými robotníkmi, všeobecne ozbrojeným ľudom v kontrole výroby a distribúcie, v evidencii práce a výrobkov. /Nenačim si pliesť otázku kontroly a evidencie s otázkou vedecky kvalifikovaného personálu inžinierov, agronómov a i.: títo páni pracujú dnes, podrobujúc sa kapitalistom, a budú pracovať ešte lepšie zajtra, podrobujúc sa ozbrojeným robotníkom./

Evidencia a kontrola – to je hlavné, čo je potrebné, aby sa uviedla do pohybu a aby správne fungovala prvá fáza komunistickej spoločnosti. Všetci občania menia sa tu na námezdných zamestnancov štátu, ktorým sú ozbrojení robotníci. Všetci občania sa stávajú zamestnancami a robotníkmi jediného celonárodného, štátneho “syndikátu”. Hlavná vec je, aby pracovali rovnako, správne dodržiavajúc rozsah práce, a dostávali rovnako mzdu. Evidenciu tohto, kontrolu toho zjednodušil kapitalizmus do krajnosti, na neobyčajne jednoduché výkony dozoru a záznamu, ktoré môže každý gramotný človek vykonávať, na znalosť štyroch základných počtových úkonov a na vydávanie zodpovedajúcich potvrdení.

Keď väčšina ľudu začne vykonávať samostatne a všade takúto evidenciu, takúto kontrolu kapitalistov /zmenených teraz na zamestnancov/ a pánov inteligentíkov, ktorí si zachovali kapitalistické záľuby, vtedy sa táto kontrola stane vskutku univerzálnou, všeobecnou, všeľudovou, vtedy sa jej nijako nedá uniknúť, “nebude kam sa skryť”.

Celá spoločnosť bude jedinou kanceláriou a jedinou továrňou s rovnosťou práce a s rovnosťou mzdy.

No táto “továrenská” disciplína, ktorú proletariát po víťazstve nad kapitalistami a po zvrhnutí vykorisťovateľov rozšíri na celú spoločnosť, naskrze nie je naším ideálom, ani naším konečným cieľom, lež iba stupienkom, ktorý je nevyhnutne potrebný, aby sa spoločnosť radikálne očistila od hanebností a mrzkostí kapitalistického vykorisťovania a aby ďalej postupovala.

Od chvíle, keď sa všetci členovia spoločnosti alebo aspoň ich prevažná väčšina sami naučili spravovať štát, sami sa chopili tejto veci “uviedli do chodu” kontrolu nad nepatrnou menšinou kapitalistov, nad pánikmi, ktorí by si chceli zachovať kapitalistické záľuby, nad robotníkmi, hlboko zdemoralizovanými kapitalizmom – od tejto chvíle začína miznúť potreba akéhokoľvek vedenia vôbec. Čím úplnejšia je demokracia, tým bližšie je chvíľa, keď sa stáva nepotrebnou. Čím demokratickejší je “štát”, skladajúci sa z ozbrojených robotníkov, a ktorý “už nie je štátom vo vlastnom zmysle slova”, tým rýchlejšie začína odumierať akýkoľvek štát.

Lebo keď sa všetci naučia spravovať a budú vskutku samostatne spravovať spoločenskú výrobu, samostatne vykonávať evidenciu a kontrolu darmožráčov, pánikov, podvodníkov a podobných “ochrancov kapitalistických tradícií” – vtedy sa vyhýbanie tejto všeľudovej evidencii a kontrole stane nevyhnutne také neuveriteľne ťažké, takou vzácnou výnimkou a bude sa pravdepodobne stíhať takým rýchlym a veľkým trestom /lebo ozbrojení robotníci sú ľudia praktického života, a nie sentimentálni inteligentíci, a sotva dovolia, aby sa s nimi robili žarty/, že nevyhnutnosť zachovávať jednoduché, základné pravidlá každého ľudského spolunažívania veľmi chytro sa stane zvykom.

A vtedy sa otvoria dokorán dvere k prechodu od prvej fázy komunistickej spoločnosti k jej vyššej fáze a zároveň k úplnému odumretiu štátu.

ľudu začne vykonávať samostatne a všade takúto evidenciu, takúto kontrolu kapitalistov /zmenených teraz na zamestnancov/ a pánov inteligentíkov, ktorí si zachovali kapitalistické záľuby, vtedy sa táto kontrola stane vskutku univerzálnou, všeobecnou, všeľudovou, vtedy sa jej nijako nedá uniknúť, “nebude kam sa skryť”.

Celá spoločnosť bude jedinou kanceláriou a jedinou továrňou s rovnosťou práce a s rovnosťou mzdy.

No táto “továrenská” disciplína, ktorú proletariát po víťazstve nad kapitalistami a po zvrhnutí vykorisťovateľov rozšíri na celú spoločnosť, naskrze nie je naším ideálom, ani naším konečným cieľom, lež iba stupienkom, ktorý je nevyhnutne potrebný, aby sa spoločnosť radikálne očistila od hanebností a mrzkostí kapitalistického vykorisťovania a aby ďalej postupovala.

Od chvíle, keď sa všetci členovia spoločnosti alebo aspoň ich prevažná väčšina sami naučili spravovať štát, sami sa chopili tejto veci “uviedli do chodu” kontrolu nad nepatrnou menšinou kapitalistov, nad pánikmi, ktorí by si chceli zachovať kapitalistické záľuby, nad robotníkmi, hlboko zdemoralizovanými kapitalizmom – od tejto chvíle začína miznúť potreba akéhokoľvek vedenia vôbec. Čím úplnejšia je demokracia, tým bližšie je chvíľa, keď sa stáva nepotrebnou. Čím demokratickejší je “štát”, skladajúci sa z ozbrojených robotníkov, a ktorý “už nie je štátom vo vlastnom zmysle slova”, tým rýchlejšie začína odumierať akýkoľvek štát.

Lebo keď sa všetci naučia spravovať a budú vskutku samostatne spravovať spoločenskú výrobu, samostatne vykonávať evidenciu a kontrolu darmožráčov, pánikov, podvodníkov a podobných “ochrancov kapitalistických tradícií” – vtedy sa vyhýbanie tejto všeľudovej evidencii a kontrole stane nevyhnutne také neuveriteľne ťažké, takou vzácnou výnimkou a bude sa pravdepodobne stíhať takým rýchlym a veľkým trestom /lebo ozbrojení robotníci sú ľudia praktického života, a nie sentimentálni inteligentíci, a sotva dovolia, aby sa s nimi robili žarty/, že nevyhnutnosť zachovávať jednoduché, základné pravidlá každého ľudského spolunažívania veľmi chytro sa stane zvykom.

A vtedy sa otvoria dokorán dvere k prechodu od prvej fázy komunistickej spoločnosti k jej vyššej fáze a zároveň k úplnému odumretiu štátu.